V tomto roku by sa 3. októbra dožil sto rokov akademik Dr. h. c. RNDr. Vladimír Hajko, fyzik a pedagóg, zakladateľ Prírodovedeckej fakulty Univerzity P.J. Šafárika v Košiciach a jej prvý dekan, rektor Univerzity, budovateľ vedeckovýskumnej základne na východnom Slovensku a predseda Slovenskej akadémie vied SAV.
Akademik Vladimír Hajko sa narodil 3. októbra 1920 v Krompachoch na východnom Slovensku. Detstvo prežil v Tisovci, kde skončil aj gymnaziálne štúdium. Vysokoškolské štúdium v odbore matematika-fyzika absolvoval na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v júni roku 1944. Po obhajobe diplomovej práce a vykonaní rigoróznych skúšok bol v máji roku 1948 na Univerzite J. A. Komenského promovaný za doktora prírodných vied. V roku 1953 sa habilitoval a odišiel do Košíc, kde založil Katedru fyziky Vysokej školy technickej, ktorú cieľavedome personálne a materiálne vybudoval. Na VŠT v rokoch 1953-1963 vykonával aj funkciu prorektora. Na základe vedeckých a pedagogických výsledkov bol V. Hajko v júni 1960 vymenovaný prezidentom ČSR za profesora fyziky na Vysokej škole technickej v Košiciach.
V roku 1963 stál pri zrode Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a stal sa jej prvým dekanom. Neskôr, v roku 1969 až do roku I974 bol aj rektorom UPJŠ. Počas pôsobenia na UPJŠ v roku 1966 sa stal členom korešpondentom SAV, a neskôr v roku 1972 akademikom. V tom istom roku odchádza do služieb SAV a v roku 1974 je menovaný do funkcie predsedu SAV.
V rokoch 1980-1985 vykonával súčasne funkciu riaditeľa Ústavu experimentálnej fyziky SAV v Košiciach. Vo funkcii predsedu SAV pôsobil do decembra roku 1989. Na tomto poste významnou mierou prispel k rozvoju vedeckého bádania na Slovensku, osobitne na pracoviskách Slovenskej akadémie vied.
Vlastným vedným odborom akademika Hajka bol magnetizmus. Od prvých originálnych prác, tykajúcich sa hysteréznych javov pri demagnetizácii otvorených feromagnetických vzoriek viedol jeho záujem logicky k hlbšiemu štúdiu magnetizačných procesov (stavy pri striedavom odmagnetovaní, nestabilita stavov feromagnetík pri opakovaných magnetizačných cykloch, prejavujúca sa tzv. javmi „bascule“ a „reptation“, dokázanie a vysvetlenie vzniku negatívnych Barkhausenových skokov, a iné). Svojím úsilím a poctivou húževnatou prácou položil prof. V. Hajko základ pre vznik dnes aj vo svete uznávanej košickej magnetickej školy.
Za tieto výsledky, ako aj za vytvorenie fyzikálnej vedeckej školy na východnom Slovensku, bola akademikovi V. Hajkovi v roku 1972 udelená Štátna cena SSR (neskôr sa to premenovalo na Národnú cenu) za vedeckú činnosť v oblasti výskumu magnetických látok, v roku 1974 za pedagogickú činnosť mu bola udelená Medaila J. A. Komenského a v roku 2003 bolo celoživotné dielo akademika V. Hajka ocenené Krížom prezidenta SR II. st.
Výsledky svojej vedecko-výskumnej činnosti publikoval prof. V. Hajko (sám alebo so spolupracovníkmi) vo viac ako 40 vedeckých prácach. Veľmi plodná bola aj jeho knižná publikačná aktivita (6 kníh a učebníc). Prof. V. Hajko inicioval pravidelné konanie československých magnetických konferencií v Košiciach, ktoré majú viac ako 50-ročnú úspešnú tradíciu a v súčasnosti sú už navštevované magnetikmi z celého sveta.
Akademik V. Hajko zomrel v roku 2011 vo veku nedožitých 91 rokov.
UPJŠ v Košiciach si pripomína storočnicu akademika Vladimíra Hajka aj vydaním knižky pod názvom „Retrospektíva môjho života“ s vlastnoručne písanými spomienkami akademika Hajka na pôsobenie na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a na obdobie vzniku jej prírodovedeckej fakulty.
Alexander Feher
„Človek si nemôže sám vybrať dobu, v ktorej by chcel prežiť svoj život. Vďaka svojim rodičom sa v istom čase a v istej krajine narodí a postupne sa pripravuje na svoje životné poslanie. Každá doba, a istým spôsobom i krajina, má pritom svoju spoločensko-politickú atmosféru, ktorá určuje „pravidlá hry“ a človek, ktorý vstupuje do aktívneho života, sa môže rozhodnúť bojovať za zmenu týchto „pravidiel“, ak sa javia pre vývoj spoločnosti nevyhovujúce a škodlivé. Alebo, je tu druhá možnosť, ktorú človek pri vstupe do aktívneho života má – prijať stanovené „pravidlá hry“, a to niekedy aj ako nutné zlo, a v rámci ich existencie hľadať a nachádzať východiská pre dosahovanie takých cieľov, ktoré sú spoločensky užitočné a pozitívne. Ja som sa rozhodol pre tú druhú cestu, riadil som sa pritom vždy svojim životným krédom, ktoré mi odporúčalo žiť tak, aby som bol iným čo najmenej na obťaž a čo najviac na osoh.“ (V. Hajko)