KRÁTKA ESEJ O POBYTE V GRÉCKU
ALEBO
ΔΡΟΜΟΣ ΣΤΗΝ ΕΛΛΑΔΑ
Tak sa to konečne začalo. 12. apríla sme po zdĺhavých prípravách na trojmesačný pobyt v cudzine konečne vyrazili. Dvadsaťdva hodinová cesta prešla bez väčších problémov a na druhý deň sme boli presne o desiatej hodine gréckeho času v Thessalonikách. Ešte rozospatých nás vyhodili z autobusu so slovami: „mládenci ste tu, tak padajte…“. V rýchlosti sme si pobrali všetky veci, vyložili batožinu z úložného priestoru a plní obáv z nového prostredia sa pozerali ako odchádza naše jediné spojenie s našou rodnou hrudou, náš autobus…
Keď odišiel tak sme len bezradne poskladali veci na jednu kopu a čakali čo sa bude diať. Vedeli sme, že by mal prísť jeden Grék, ktorý nás mal odviesť do nášho nového domova v Thessalonikách. Rozmýšľali sme, kedy sa mu asi tak uráči prísť, ale ešte sme sa ani poriadne nestihli nadýchať nového gréckeho vzduchu, keď tu zrazu nás oslovil nejaký Grék: „Hi, are you from Slovakia?“
„Yes, of course. We are from Slovakia. And you must be Kostas, isn`t it?“
No a takto sme sa zoznámili s Grékom, ktorý nám po dlhých opletačkách nakoniec pomohol vybaviť ubytovanie v Grécku.
V rýchlosti sme opäť pobrali našu batožinu, ktorej bolo naozaj neúrekom, a vydali sa pohľadať autobus, ktorý nás mal dopraviť k nášmu novému „domovu“. Po ceste sme vstrebávali dojmy z novej krajiny ako špongia. Všade neskutočný zhon, autá a motorky sa predbiehali všade, kde to len šlo aj tam kde to nešlo… Ľudia pobehovali ako mravce v neskutočne veľkom mravenisku. Ľudská vrava, ktorej sme vôbec nerozumeli, sa ozývala všade. Prvotný dojem z Thessaloník bol teda takýto, hluk, smrad a neustále trúbenie áut.
Keď sme konečne dorazili do bytu kde sme mali bývať, neverili sme vlastným očiam. Byt, ktorý sme mali obývať počas nasledujúcich troch mesiacov neobsahoval takmer nič. Okrem postelí, ktoré ale určite museli prežiť pád Sodomy a Gomory, prechod Izraelitov cez Červené more a mnoho podobných vecí, a ktoré si prítomnosť perín a vankúšov museli pamätať len veľmi matne, tam bolo ešte zopár skríň, v kuchyni niečo, čo sa tvárilo ako sporák a linka. Chvalabohu, sociálne zariadenie spĺňalo aspoň tie najzákladnejšie parametre na aké je navyknutý Stredoeurópan. Teda klasický záchod, žiadne drepové záchody, ktorých bolo v Grécku neúrekom. Tak sa začal náš pobyt v našom novom domove, teda vlastne až potom, čo naša domáca Athena si od nás zobrala 1000 EUR za nájom. Potom sa už naozaj začal náš trojmesačný pobyt v Grécku.
Začali sme spoznávať nové prostredie, učili sme sa orientovať v meste a hľadali sme ďalších slovenských, alebo českých Socrates/Erasmus študentov. Na tých sme narazili asi už na tretí deň nášho pobytu.
Okrem toho, že sme sa snažili zoznámiť sa s čo najväčším počtom ľudí, sme si začali plniť aj školské povinnosti. Vybavili sme si paso, študentský preukaz, ktorý nám umožňoval vstup do múzeí zadarmo a takisto sme s ním získali privilégium kupovať si zľavnené lístky na dopravu.
Po stretnutí s profesorkou Varellou, ktorá nás uviedla na katedre biochémie, sme začali pomaly ale isto, niektorí skôr pomaly ako isto, robiť v labáku. Pracovalo sa dobre, teda pokiaľ nezačali veľké horúčavy, ktoré trošku spomaľovali naše životné funkcie a teda aj schopnosť rozmýšľať. Občas, zo začiatku skoro vždy sa vyskytovali problémy s rečou. Ale nebolo to našou vinou, bolo to vinou Grékov, Keďže gréčtina je pomerne rýchly jazyk, ktorý má tendenciu hltať hlásky, alebo dokonca aj celé slová, tak sa stávalo, že Gréci prenášali tento spôsob reči aj do angličtiny. Alebo ako v mojom prípade, keď vedúca mojej práce vedela dobre po anglicky, ale oveľa lepšie vedela po francúzsky. Tak sa stávalo, že niekedy mi niečo vysvetľovala a ja som na ňu pozeral ako teľa na maľované vráta. Dohovorila, pozrela sa na mňa a opýtala sa, že či rozumiem. No, ale keďže moja francúzština je veľmi slabá, mohol som jej povedať tak akurát: „Sorry, but no.“ Vtedy jej došlo, že hovorila po francúzsky. Tak sa ospravedlnila a zopakovala mi to ešte raz po anglicky. Našťastie, takéto veci sa nestávali často. Častejšie sa ale stávalo, že použila nejaké to francúzske slovíčko. Po čase som si na to zvykol a vedeli sme sa celkom dobre dorozumieť.
V škole to bolo celkom dobré, lebo keď Gréci chodili do školy, tak väčšinou tak na tú desiatu až jedenástu. My sme tam zvykli byť už trošku skôr, a preto sa stávalo, že keď oni prichádzali my sme už odchádzali… na obed.
Stravovací systém pre študentov je v Grécku vymyslený úplne super. Strava pre študentov je v celom Grécku zadarmo. Ale to na tom nie je to najlepšie. Najlepšie je to, že ak ide človek do menzy, nepotrebuje žiaden lístok, žiaden preukaz. A tak sa tam stáva, že sa tam prídu najesť aj bezdomovci. A nielen to, v menze sa dávali obedy a večere a vždy si bolo možné vybrať z niekoľkých jedál. Takže sa stávalo, že ak bolo niečo fakt výnimočné, alebo sme boli výnimočne hladní, tak sme to otočili niekoľkokrát.
V menze sa udomácnil taký pekný zvyk, keď sa niekomu podarilo rozbiť tanier, ozval sa potlesk. A keď náhodou niekto rozbil tanier, na ktorom bolo ešte jedlo a to sa rozprsklo naokolo, ozval sa obrovský aplauz. V jedálni sme sa stretávali partia Čechov a Slovákov. Spolu nás bolo asi tridsať. Málokedy sme sa stretli všetci pokope, ale bol jeden taký okamih, keď sme sedeli všetci Slováci a Česi pokope.
Bolo to v čase, keď svetu vládol ošiaľ majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji, no tak teda aspoň tou časťou sveta, kde sa hokej hrá. Našli sme tam jeden bar, kde nám majitelia pustili fínsku televíziu. Tam sme v priamych prenosoch sledovali zápasy našich a českých hokejistov. No a najväčšie takéto kompletné stretnutie Čechov a Slovákov bolo na prvom zápase Česko-Slovensko. V pondelok podvečer sme sa vybrali do baru, posadali a čakali kedy sa začne zápas. Česi pomiešaní so Slovákmi. Okrem nás tam boli ešte Rakúšan Gerthard, Španieli Dávid a Izaiáš, Rus Sergej a Grék Panos. Takže celkom pekná zmes národov. Pozerali sme a vo veľkom fandili, ostatní Gréci, ktorí tam boli, sa na nás len nechápavo pozerali, že čo to je za šport, kde sa dvanásť bláznov naháňa na ľade za nejakým čiernym čudom.
Ale ináč boli Gréci celkom chápaví a pohostinní. Srdečnosť sa Grékom uprieť nedá, ale tá trvá iba do doby pokiaľ sa nejedná o peniaze. V momente, keď Grékovi ide o peniaze, nepozná svoju rodinu a je schopný ísť za peniazmi aj cez hlavy svojich blízkych. Podobne ako naša domáca „blahoslavená“ Athena, ktorá raz prišla, že chce nájom za ďalší mesiac. Nebolo by na tom nič divné, keby to nebolo už za štvrtý. No nakoniec z nej vyliezlo, že je to v podstate záloha za vodu a elektriku, že z týchto peňazí sa vyplatí voda a elektrika v čase, keď budeme odchádzať a zvyšok sa nám vráti. Lenže ona s týmto prišla v čase, keď sa nám už krátili financie a tak sme jej nemohli zaplatiť celú sumu 500 EUR. Nakoniec sme sa dohodli, že jej dáme tristo s tým, že dva – tri dni pred odchodom príde a vráti nám zvyšok peňazí.
Je to celkom normálne, ako sme sa tam informovali, za vodu a elektriku za tri mesiace sa v Grécku platí v priemere od 80 do 150 až 200 EUR, pričom ale tých 200 EUR je už premrštená cena, že to by sme museli mať počítač, televízor a v podstate plno elektroniky, ktorá by tu elektriku žrala. Lenže my sme nič také nemali, takže sme čakali, že za tie tri mesiace zaplatíme okolo 100 EUR. No pri jej chamtivosti a nenásytnej túžbe po peniazoch, ktorá bola ešte väčšia ako u strýka Držgroša, sme očakávali, že to bude okolo 150 až 200 EUR a že nám teda vráti tých 100 až 150 EUR. Tak som sa s ňou teda dohodol na 8.júla, že príde ráno o deviatej, pôjdeme do elektrární a vodární. Vyplatíme všetko, čo treba a zvyšok peňazí nám vráti. Sedel na balkóne, v kuchyni, v izbe… čakal som celý deň. Nikam som nešiel, lebo mala prísť. Ale neprišla. Síce som ju dvakrát videl prejsť okolo nášho domu, ale ku nám neprišla. Tak večer keď prišiel náš spolubývajúci, Grék, ktorý sa volal Makis, teda Michal, ale my sme ho premenovali na Zorbu, lebo dlhý čas sme mu nevedeli prísť na meno, som mu povedal, nech zavolá Athene, že zajtra chceme peniaze. On súhlasil a zavolal jej.
Keď skončil a povedal nám, na čom sa s našou domácou dohodli, skoro sme od hnevu explodovali. Naša „milá“, „jedinečná“ domáca mu totiž povedala, že sa na druhý deň stretne, ale len s ním a že jemu dá peniaze a on ich potom odovzdá nám. Nakoniec sme sa s tým zmierili, aj keď sme už sme vedeli, že nás oklame a nedá nám plnú sumu, ale pravdepodobne len nejakých 100 EUR. Aké však bolo naše prekvapenie, keď na druhý deň večer prišiel Zorba a položil nám na stôl 50 EUR. Vtedy sme sa naozaj nahnevali a opýtali sme od neho nejaké papiere – potvrdenie z vodární a elektrární o výške platby. On nám ale povedal, že Athena mu nič nedala, že nič nemala. Vraj ešte nikde nebola, v podstate si to vyúčtovala len tak od oka, ako jej prišlo a myslela si, že nás tou päťdesiatkou umlčí a ukľudní. To ale nie, vypýtali sme si od Zorbu jej číslo. Zavolali sme kamarátke, Slovenke, ktorá tam normálne študuje a vie po grécky. Sľúbila nám, že sa s ňou porozpráva a dá všetko do poriadku. Lenže vážená pani domáca s tým všetkým asi počítala a pre istotu si povypínala všetky telefóny. Takto nás teda obrala jedna stará a hrozne chamtivá Grékyňa o 100 až 150 EUR.
Preto ak môžem poradiť, tak nikdy si nenechávajte vybavovať byt cez nejakého domáceho, aj keď Kostas o tom určite nemohol vedieť, ale je určite lepšie, ak to ubytovanie vybaví nejaký Slovák.
No a čo sa týka ostatného života v Grécku? Je to veľmi pekná krajina, kde sa núkajú jedinečné možnosti kúpať sa v mori pod zasneženými vrcholmi bájneho Olympu, ale aj zakúsiť aspoň na pár dní pravý pútnicky život na svätom poloostrove Athos. Je tu možnosť spoznať život ľudí patriacich do krajiny Európskej Únie.
A čo som si ja odniesol z Grécka? Okrem fľašky Ouza, nejakých suvenírov a plného vreca mušlí som si doniesol hrozne veľa zážitkov a skúseností, ktoré mi ostanú v spomienkach asi až do konca života. Aj keď nie všetko bolo úplne ružové, boli aj momenty, keď sme si mysleli, že toto sa už do poriadku nedá, ale nakoniec sa dalo, hodnotím tento pobyt vysoko kladne. Okrem spoznávania krajiny a najkrajších letovísk Stredomoria sa človek zoznámil aj s novým školským systémom, novými ľuďmi a novým prostredím. No a toto sú asi tak v kocke zážitky a postrehy z Grécka. Je to naozaj len v kocke, lebo keby to chcel človek urobiť trošku obšírnejšie, tak by mohol napísať nejakú tú knižku. A keďže mám tých zážitkov toľko, tak už na tej knihe pracujem a potom si budú môcť ľudia prečítať v podstate skoro všetko o študijnom pobyte niekoľkých Slovákov v Thessalonikách.
Richard Lichvár, 4. ročník, Chémia
Aristoteles University of Thessalloniki, Grécko
(akademický rok 2002/2003)
