Študijný pobyt Socrates/Erasmus
(Universita Degli Studi Di Parma, Parma, Taliansko, termín: 3.3.-17.7.2005)
Predkladá:
Jana Sabová, 5. ročník, odbor: Biochémia
nanenka@centrum.sk
Socrates–Erasmus. Kedˇ som sa dozvedela o možnosti štúdia v zahraničí, vôbec som tomu nevenovala pozornosť, a mysľou mi prebehla jediná myšlienka: JA?
Dnes je tomu uz niekoľko mesiacov, odkedy som sa vrátila zo študijného pobytu, a ešte aj teraz, kedˇ si pomyslím, ako bolo neuveriteľne fantasticky, ešte stále cítim ten prvotný pocit, to všetko, čo som zažila, videla, skúsila, premodlila či preplakala… U niekoho možno nie, ale u mňa bol tento štvormesačný pobyt jednou obrovskou skúsenosťou do života a nezabudnuteľným zážitkom.
Taliansko… V živote by mi nenapadlo, že si túto krajinu zamilujem až natoľko, že doteraz pílim uši mojej rodine či priateľom. Ale po tom všetkom, čo človek zažil, a v podstate ešte dodnes prežíva, o tom sa jednoducho nedá nerozprávať .
Ešte pred odchodom do Talianska som sa považovala za človeka, ktorého stretávala smola asi na každom kroku…neverila som si… Práve pobyt vonku mi toho veľa dal, mnohému som sa naučila, brať konečne život taký aký je, tešiť sa z maličkostí, byť oveľa samostatnejšou a v prvom rade, využiť všetky zručnosti a vedomosti, ktoré som doteraz získala. Pre mnohých iných, ktorí zariskovali a predsa šli študovať do zahraničia, to bol len „štúdijný pobyt“, ktorý si trebalo odštudovať a vrátiť sa domov. Bohužiaľ, boli aj takí, ktorí sa zo zahraničia vrátili nespokojní…
Doteraz neľutujem, že som sa dala prehovoriť na tento „šialený nápad“ mojou spolužiačkou… Jasné, že je lepšie ak človek nejde sám, ale v prvom rade je tam každý sám za seba. O to viac si cením túto moju skúsenosť, o to viac o tom toľko rozprávam, o to viac sa nedá nespomínať, lebo aj toto „ovocie“ prinieslo so sebou veľa trpkosti. Nikdy nezabudnem na deň, kedˇsom rodičom oznámila, ako velmi túžim využiť túto naozaj jedinečnú šancu a že budem potrebovať ich finančnú podporu, pretože situácia nebola vôbec ružová… Začiatok a hlavne rozhodovanie bolo pre mňa veľmi zložité a hoci naši z toho neboli veľmi nadšení, predsa… Letenku som si kúpila iba dva týždne pred odchodom, pretože až vtedy som skutočne vedela, či idem alebo nie…Na moju prvú cestu lietadlom. Veľa ľudí ma odhováralo, to aj preto, lebo ma poznali ako bláznivú citlivku, že to tam nezvládnem a vrátim sa domov a hlavne moja mama , ktorá ma nazvala šibnutým odvážlivcom… Prečo? Pretože som išla do krajiny, kde v prvom rade preferujú svoj rodný jazyk – taliančinu… A ja som tam išla s taliančinou, že „ nemám ani šajnu“. Aj to bol jeden z rozhodujúcich dôvodov prečo neísť a moja angličtina, to som si aj ja myslela, že ju ovládam… K tomuto sa ešte pridružilo aj množstvo iných problémov po príchode do Talianska…No mne stačili dva týždne, kým som sa adaptovala a uvedomila si, kde vlastne som a prečo. Mesto, kde sme študovali sa volá Parma, asi hodina autom od Milána, a moje nadšenie bolo neopísateľné, pretože ma nadchlo asi všetko, dokonca aj divé kačice v rieke . Parma – mesto študentov, ako ho domáci nazývajú, mesto cestujúcich bicyklistov, ktorých je tam neúrekom a ktorým sa venuje pozornosť na cestách… Mesto s historickou dušou, so známou produkciou neuveriteľne chutného syra parmezánu, či už známe prosciuto crudo…a nespočetné množstvo iných typicky talianských dobrôt, mesto kráčajúce s dobou a módou a v neposlednom rade miesto, kde svieti slnko 24 hodín denne . Parma má približne 170 000 obyvateľov, na samotnej univerzite, ktorá ma 10 fakúlt, študuje asi 30 000 študentov, medzi nimi aj veľa zahraničných. V škole tvoria študenti so svojimi profesormi tímy, k študentom sa pristupuje vždy ústretovo a nezanedbávajúc povinnosti sa vždy nájde čas na riešenie problémov typu, nerozumiem, profesor ti vysvetlí. Počas môjho pobytu som sa stretla s maximálnou ochotou nielen zo strany učiteľov, ale aj zo strany študentov, a miestami sme sa až čudovali ako perfektne sme zapadli, možno aj preto, že sme blondínky… Prostredie, škola, ochota, ľudskosť, dvojhodinové záchvaty smiechu každý deň, moje nedorozumenia s Talianmi, kedˇ som namiesto vykania surovo potykala profákovi, alebo v snahe povzbudiť spolužiaka som mu namiesto „musíš byť silný“, povedala „sprostý“, a množstvo iných nezabudnuteľných zážitkov a samozrejme usilovná práca v laboratóriu a poctivá príprava na skúšky, to všetko ma posunulo o krok vpred.
Kedˇ sa ma teraz niekto opýta, bola si, videla si, mám ísť aj ja? Poradˇ! Moja jediná odpovedˇje chodˇ, skúsiš, zažiješ, možno uspeješ, možno prídeš sklamaný… Ale takúto jedinečnú šancu treba určite využiť.
Ako som už spomínala, študovať v zahraničí v rámci programu Socrates-Erasmus dáva študentovi schopnosť byť samostatnejším, sebarealizovať sa, zisťiť, čo dokáže, ale nielen to. Študent má pred sebou otvorenú budúcnosť,a možno práve tento projekt mu pomôže v rozhodovaní sa, čo po vysokej škole. Ja osobne som bola v Parme po druhý krát, ale len na týždňovej návšteve, no aj teraz som odtiaľ odchádzala so skvelým pocitom a istou hrdosťou a dúfajúc, že po škole sa tam určite vrátim… Pretože spomienky, to množstvo priateľov a možnosť osobného rastu v kariére, to všetko stojí za risk.
Takže posledný odkaz pre všetkých váhajúcich: využite túto jedinečnú šancu! A myslím, že hovorím za väčšinu. Veľa šťastia a síl.
