Socrates-Erasmus pobyt v Thessalonikách, Grécku
Prvýkrát nás s programom Socrates-Erasmus oboznámil náš koordinátor na odbore. Znelo to dobre, ísť niekam do zahraničia a študovať tam. Hneď ma to zaujalo a tak som sa aj prihlásil. Bolo to ešte iba v druhom ročníku univerzity a keďže sme mali ísť až koncom tretieho ročníka, dalo sa povedať, že sme postupne aj zabudli, že niečo aj treba vybavovať.
Potom tu už zrazu bol tretí ročník, začalo sa obdobie, kedy sme sa o to znova začali trocha zaujímať. Pomaly sme začali chodiť aj za naším fakultným koordinátorom. Postupne nám hovoril aké dokumenty máme vyplniť (napr. Student Application Form), ale ani on nemal z prijímajúcej krajiny presné informácie, dokedy treba poslať všetko potrebné na zabezpečenie nášho pobytu v Grécku. Následkom toho sme sa ani my veľmi nepretrhli pri všetkých vybavovačkách, čo skončilo dosť veľkým zhonom v decembri a januári, kedy to už bolo na hrane. Keďže sme poslali tieto dokumenty, oznamujúce prijímajúcej univerzite, že tam ideme, dosť neskoro, nedokázali nám už zabezpečiť ubytovanie na internáte. Upokojovali nás tým, že nám zoženú niečo iné, nejaký privát. Ale až kým nebudeme mať ubytovanie, nepošlú nám naspäť papiere o tom, že nás prijali na študijný pobyt. Keď sme ešte ani v marci nemali ubytovanie, ubytovanie v Thessalonikách nám začal hľadať fakultný koordinátor spolu s Gréckou študentkou, ktorá sem prišla na študijný pobyt. Vlastne keby nebolo jej a jej priateľa v Thessalonikách, ubytovanie by sme možno ani nemali a teda by sme nešli, pretože gréckym úradníkom sa akosi nechcelo hľadať nám niečo. Ani nemusím spomínať, že podobný bol aj ich prístup ohľadom informácií o škole, meste atď., v tomto nám tiež pomohla dotyčná študentka.
A tak sme sa začiatkom apríla dozvedeli, že „už“ máme ubytovanie a že môžeme ísť konečne do Grécka. V tom čase tam mali už polovicu semestra za sebou, čo sa potom prejavilo na našich absolvovaných predmetoch. Keďže sme sa už omnoho skôr pripravili na vycestovanie, nerobilo nám problémy o pár dní na to opustiť Slovensko. Jediným problémom bolo, že nás v Thessalonikách zo školy nebude nikto čakať, lebo všetci majú nejaké povinnosti. Tak sme sa dohodli s priateľom Grékyne, študujúcej u nás. A bol tu ďalší problém, nevedeli sme, na akú autobusovú stanicu prídeme, V cestovnej kancelárii nám povedali, že to bude niekde s názvom Soud, toto však nikto nevedel, kde je, ani Gréci.
Cesta bola dosť únavná, išli sme autobusom , aj to z Bratislavy, čiže väčšina z nás sa do Bratislavy musela ešte predtým dostať. Na hraniciach neboli žiadne problémy a tak sme sa zrazu objavili v nejakom veľkom meste pri mori, ktoré sa ani náhodou nedalo nazvať pekným, autobus sa zastavil niekde na ulici, šofér zakričal: “Thessaloniki“ a už sme boli vonku. Autobus odišiel a my … sme vyberali mobily, aby sme napísali jedinému človeku v Grécku, ktorý nás mal prísť čakať, že sme tu a že nás môže začať hľadať. A v tom sa tam objavil, ani nevieme, ako zistil, kam má prísť. A vysvitlo, aké kvalitné služby poskytujú slovenské cestovky, pretože vystúpili sme pri Súde, čo v preklade do češtiny (autobusová spoločnosť je česká) znie: Soud J.
Potom sme sa dostali do bytu, kde nás čakalo milé prekvapenie vo forme zistenia, že nemáme skoro žiadne zariadenie, v kuchyni jeden hrniec a odpornú kúpeľňu. Tu hneď musím dodať, že neskôr sme zistili, že v tom byte sa aj dá žiť, hoci nie pohodlne, a na tri mesiace úplne stačí.
Škola už bola menej prekvapivá, bola síce v porovnaní s našou domovskou obrovská, ale zariadenie atď. neboli oveľa pokrokovejšie, čo sa však dá vysvetliť tým, že Grécko nepatrí medzi najbohatšie krajiny EÚ. Keď sme odchádzali, vedeli sme len to, že na maily vedúceho našich diplomoviek odpovedal jediný profesor/docent/učiteľ. Povzbudzujúcejšie bolo, že pre nás zohnal ďalších dvoch učiteľov, ktorí s nami môžu pracovať na nejakej problematike (boli sme traja študenti na biochémii). Tento prvotný „hýbateľ“ a podobne jedna z dvoch ďalších učiteliek boli veľmi dobrí, pomáhali nám, umožňovali nám robiť výskum na takej úrovni a v takej problematike, ako to u nás doma nie je možné (čo zase nebolo až tak úplne domov, pretože sme nemohli pracovať na svojich diplomovkách, ani ničom podobnom). Tretia bola doslova učiteľka, pretože väčšinu jej záujmov tvorila výučba, o napredovanie výskumu u svojich doktorandov alebo u zahraničného študenta sa veľmi nestarala. Pracovať a teda byť v škole sme mohli byť teoreticky od pol deviatej ráno do ôsmej večer, ale samí Gréci nás upozornili, že škola bude otvorená najskôr keď o deviatej a večer sme tam mohli byť, kým sa tam nachádzal niekto z domácich. Prístup na Internet bol sprvu fantastický, na sekretariáte mali dva počítače, pri ktorých sme presedeli dosť veľa času, potom nám to obmedzili na poobedie od druhej a neskôr, keď sa objavil vírus, dostali sme absolútny zákaz s tým, že môžeme ísť do počítačovej miestnosti alebo do knižnice. Počítačová miestnosť sa otvárala okolo desiatej a zatvárala najneskôr o jednej poobede a v knižnici nebolo možné používať Microsoft Office ani Internet. K škole ešte toľko, že sme mali zadarmo obedy a večere.
Čo sa týka spoločenského života, mali sme nevýhodu, že sme bývali na priváte, ktorý bol dosť ďaleko od internátov. Avšak už asi tretí deň po príhode sme sa stretli s jedným členom česko-slovenskej(-nemecko-španielsko-poľsko-rakúskej) skupiny, ktorý nás potom pravdaže zoznámil s ostatnými. Prakticky každý deň sa tam odohrávali nejaké party alebo koncerty a to všetkých hudobných aj nehudobných štýlov. Nebolo nič mimoriadne, keď sa koncert usporiadal priamo na pôde univerzity alebo v niektorej jej budove, ba skôr to bolo pravidlo. Vstup bol pravdaže zadarmo. Okrem toho sme si užili aj trochu netradičnej zábavy vo forme demonštrácií proti EÚ a NATO a následných nepokojov.
Cestovanie v Grécku nie je problém, dá sa stopovať a ak má človek šťastie, tento spôsob je aj najvýhodnejší. V tej oficiálnejšej doprave prevládajú autobusy, ktoré premávajú dosť často, zväčša sú klimatizované a relatívne lacné. Zmenou oproti nám je, že lístky si treba kúpiť buď na stanici, alebo v autobuse u človeka, ktorý je tam iba na to, čiže nie u vodiča. Lacnejšie, ale preplnenejšie sú vlaky, ktoré však z Thessaloník premávajú iba smerom na Atény. Keď sa už človek dostane na miesto určenia, ceny za jednotlivé služby a komodity sa menia v závislosti od polohy, ale aj mesta, či obchodu. Stalo sa, že ste tam mohli žiť lacnejšie ako na Slovensku (Chalkidiki- okolie Polichrona), ale aj omnoho drahšie (hlavne ostrovy, Olympic beach, Katerini). Obsluha je zväčša a príjemná, zdvorilá.
Ak si chcete niečo vybaviť v Grécku na úradoch, vyčleňte si na to asi päť mesiacov a teda, keďže zväčša sa ide na menej, ani sa neobťažujte. Toto je základné pravidlo, na ktoré nikto nedoplatil, skôr naopak, tí, ktorí si chceli napr. vybaviť Potvrdenie o prechodnom pobyte (ak máte víza), museli platiť a to, že im o vydajú a dostali iba potvrdenie o tom, že čakajú na Potvrdenie o prechodnom pobyte. Až sa človek čuduje, prečo nevydali potvrdenie o potvrdení na čakanie na Potvrdenie. Blázinec. Podobne je to v bankách (hyperprezamestnanosť a nikto nič nerobí) a na poštách (pozor, ak Vám príde balík, choďte si poň až deň potom, čo Vám doniesli oznámenie a ak Vám prišiel balík z USA, treba telefonovať, o tieto sa starajú súkromné spoločnosti).
Tak asi toľko. Všetkým Vám, ktorí sa chystáte do Grécka, prajem, aby ste tam boli aspoň takí spokojní ako ja.
Ján Štěrba, 5. ročník, Chémia
Aristoteles University of Thesalloniki, Grécko
(akademický rok 2002/2003)
