Môj pobyt v Grécku
Program Sokrates-Erasmus mi otvoril lákavú možnosť ísť študovať na tri mesiace do akejkoľvek krajiny v rámci Európskej únie. Možností bolo viac, ale vyhralo nakoniec Grécko, keďže sem chceli ísť aj moji najlepší kamaráti.
Prišli sme s vyše mesačným oneskorením. Mali sme totiž velké problémy s ubytovaním, keďže miesta na internáte už boli obsadené (aj keď tie nám mala zabezpečiť hosťujúca univerzita). Nakoniec sme našli privát, repektíve nám ho našla obetavá „Erasmus“ Grékyňa, študujúca na našej univerzite.
Keď sme sa balili, vedeli sme iba toľko, že tam nie sú obliečky na periny, ale zato je tam sporák. A že s nami, piatimi Slovákmi, bude bývať jeden Grék. Tesne pred odchodom sme sa ešte dozvedeli, že nás v Thessalonikách nikto nepríde čakať. Povedali sme si nuž – Grécko…
Dvadsaťhodinová cestu autobusom prebiehala pokojne. Asi hodinu a pol po tom, ako sme prešli grécke hranice, nás upútalo veľké mesto. To budú asi Thessaloniki, pomyslel som si, a o chvíľu sme už naozaj vystupovali. Kým sme sa stihli zorientovať, prišiel na šťastie po nás kamarát „našej“ Grékyne Kostas, a tak sme boli zachránení. Ukázal nám cestu na privát, ktorý bol v centre mesta, asi 20 minút pešo od školy. Všetci sme sa zhodli, že výbava bola dosť úbohá: v izbách boli iba postele s plachtou a prázdne skrine. V kuchyni avizovaný sporák, chladnička, stôl, štyri stoličky, stará kuchynská linka, jeden pohár a hrniec a zopár príborov. Bolo nám jasné, že na prežitie nám takéto skromné vybavenie stačiť nebude. V priebehu týždňa sme preto doplnili chýbajúce taniere, poháre, hrniec, rýchlovarnú kanvicu a príbory.
Povybavovať všetky formality sa nám podarilo až nečakane rýchlo, hlavne, keď zoberieme do úvahy grécke „siga – siga“ pomery, čo u nich znamená „len pomaly“. Veľa zábavy sme si však užili najmä pri platení privátu. Naše znalosti gréčtiny boli značne obmedzené a grécka pani domáca vedela po anglicky iba jedno slovo: money.
Mesto nám ukázal Kostas. Zaviedol nás aj do školy. Najprv som si myslel, že som v nejakej zabudnutej americkej štvrti. Plot areálu školy bol ovešaný a olepený zvyškami papierov a plagátov, múry niesli neklamné známky umenia miestnych spreyerov. A všade navôkol poletovalo také množstvo odpadkov, že sa zdalo takmer vylúčené, aby sme boli v blízkosti školy. Nehovoriac už o štvornohých strážcoch areálu, čiže voľne pobehujúcich psoch. Tých však bolo dosť aj po celom meste, takže sme si na našich nových ochrancov rýchlo zvykli a tí sa stali neoddeliteľnou súčasťou našich vychádzok po meste. Azda najviac nás upútali svojou pre našinca nezvyčajnou schopnosťou prechádzať cez prechody pre chodcov spolu s ľuďmi. Netuším, ako vlastne zistili, že svieti zelená. Možno to bolo evolučným vývojom, lebo tí, čo prechádzali na červenú, asi nezanechali nijakých potomkov. Grécki vodiči totiž často namiesto bŕzd používajú iba klaksón.
Hneď prvý pracovný deň sme však zistili, že grécka jedáleň naozaj funguje zadarmo, ako sme mali vopred avizované. Na vstup do nej sme nepotrebovali vôbec nijaký preukaz, bol jednoducho „free“ pre všetkých. Samozrejme, dalo sa ísť najesť aj viackrát z sebou, niekedy sme si brali rovno dva obedy naraz. Inak to nebolo ani s večerou. No a samozrejme každý si nabral jabĺk, koľko vládal. Takže so stravou vládla relatívna spokojnosť, aj keď Gréci nejedia vôbec alebo len výnimočne polievky. V gréckych obchodoch mi chýbali minerálky s bublinkami a sirupy, o ktorých tu zrejme ani nesnívali.
Na ďalší deň sme mali šťastie, lebo v areáli školy sme po ceste začuli slová „jo, tak tomu rozumím“. Bol to jeden doktorand z relatívne veľkej česko-slovenskej enklávy. V ten istý deň sme sa už zoznámili s takmer celou „bandou“. Všetci už boli viac-menej zabehaní, takže nám poskytli mnoho cenných rád. Veľa času sme strávili spolu s nimi v kaviarni nad jedálňou popíjaním gréckej ľadovej kávy frappé. Popri tom sme rozprávali, plánovali výlety, pozerali fotky, spomínali na Slovensko…. Alebo jednoducho hrali tavli, čo je špecifická grécka spoločenská hra pre dvoch. Keďže v areáli školy bolo aj športové centrum, do ktorého bol vstup samozrejme zadarmo, často sme tu trávili poobedia pri stolnom tenise, volejbale alebo basketbale.
Moja práca v škole pozostávala zo samoštúdia morskej biológie a pracovných výletov do neďalekej prírody (asi raz do týždňa). Cieľom bolo získať kredity za „small research project“, ktorý bol zároveň príbuzný mojej diplomovke. Mojím vedúcim bol sympatický starší docent, možno už v dôchodkovom veku. Bol však naozaj dobrým odborníkom na plazy, takže sme sa mali o čom pozozprávať (robil som na jašterici zelenej).
Aj keď nie stopercentný, ale dobrý bol prístup na internet. A tak som sa snažil písať čo najviac známym, aby vedeli, ako sa tu máme. Sem-tam sme boli nútení odskočiť si aj do internetovej kaviarne, ale tých bolo v meste viac ako dosť. Mesto bol na slovenské pomery veľké s počtom obyvateľov okolo 1,4 milióna. A keďže sme šetrili na autobusových lístkoch (aj keď je doprava v Grécku všeobecne lacná), ku koncu pobytu sme už boli všetci vytrénovaní v chôdzi na dlhé trate. Obzvlášť ďaľeko bola česká krčma (asi hodinu a pol pešo od centra), s ktorou sme sa oboznámili v priebehu prvého týždňa, a tiež športový klub, ktorý sme navštevovali kvôli atraktívnym hokejovým stretnutiam počas majstrvstiev sveta v hokeji. Obzvlášť lákavé boli zápasy Slovensko – Česko, ktoré zaznamenali takmer stopercentnú účasť „erasmus študentov“ (asi 25 ľudí).
Okrem výletov po Thessalonikách sme samozrejme nemohli vynechať známe grécke pláže na Chalkidikách. Bolo tam skutočne krásne modré more a biely piesok. Zážitkom pre nás bola aj malá chobotnička, ktorú pustil jeden rybár, lebo bola ešte malá.
Na druhom prste Chalkidík sa odohrala aj exkurzia z morskej biológie. Celkovo trvala tri dni, ubytovanie a cesta boli zadarmo. Konečne som bol nútený využiť aj svoju angličtinu, keďže som bol medzi samými Grékmi, jedným Francúzom a Fínkou. Bola to skutočne grécka exkurzia. Našťastie väščina gréckych študentov bola veľmi prívetivá a zhovorčivá, a takmer všetci vedeli čosi o Slovensku (aj keď niektorí poznali hlavne Adrianu Sklenaříkovú ako Slovenku a manželku známeho futbalistu, hrajúceho za grécky národny tím).
Cesta bola veľmi zaujímavá. Autobus každú chvílu zastavoval na cigaretové a toaletné prestávky, učiteľ v autobuse fajčil jednu od druhej a výnimkou neboli ani niektorí študenti. Prielom do sveta morskej biológie sme tiež neurobili, ale nemožno povedať, že by sme nerobili nič. Znalosť angličtiny zo strany učiteľov bola obstojná, tak sme sa (erasmáci) sem tam dozvedeli, čo sa vlastne vôkol deje. Pozoruhodné však bolo, že sme sa vôbec nikam neponáhľali, a napriek tomu sme všetko stihli. Aj sme sa okúpali, aj sme sa zahrali a porozprávali. A dokonca sme spoznali a pourčovali aj nejaké morské živočíchy a rastliny. Pre mňa to bola jedna z najlepších exkurzií.
Okrem spomínaných Chalkidík sa mi ešte podarilo navštíviť aj známe Katherini. Zážitkom pre mňa boli dve noci strávené v spacáku na jednej drevenej lodi pristavenej pri hoteli. Grécko je síce známe samozrejme ako prímorská krajina, ale má aj pekné hory. Potvrdil to výstup na Olymp, niekdajšie sídlo starogréckych bohov. Pekné bol aj mestečko Edessa s veľkým vodopádom. Myslím, že cestovania som si užil viac než dosť, hlavne vzhľadom na to, že šlo pôvodne o študijný pobyt, aj keď vačšina gréckej histórie pre mňa ostala utajená.
Nezabudnuteľná ostane pre mňa schopnosť gréckej mládeže zabávať sa. Takmer každý večer a najmä cez víkendy sa areál školy otriasal pod rytmami najrôznejšich hudobných taktov a množstvom tancujúcich nôh. Dostatočne sa však zabávali aj „erasmus študenti“, ktorí občas dokázali na internáte tiež narobiť poriadny neporiadok. Nuž keď sa zíde takmer celá mladá Európa v jednej miestnosti, musí to stáť za to.
Nemožno nespomenúť ani takú veľkú akciu, akou bol nepochybne protest antiglobalistov a ekologických aktivistov. Nechýbali ani červené pochody (najmä mladých) komunistov. V deň demoštrácií bolo centrum mesta ako vymreté, obchody zabarikádované pred výtržníkmi a všade pobehovali policajti. Epicentrum demonštrácie som v pokoji prečkal na izbe, ale kamaráti prišli z mesta plní vojenských zážitkov (na vlastnej koži zistili, ako chutí slzný plyn).
Celkovo môžem povedať, že som spoznal množstvo vynikajúcich ľudí, aj keď samozrejme našli sa aj výnimky, tak ako všade. Možnosť spoznať Grécko a jeho zvyklosti z väčšej blízkosti bola v porovnaní s turistickými zážitkami neopakovateľná. Našlo sa veľa vecí, ktoré boli odlišné (Gréci napríklad hádžu toaletný papier zvlášť, áno znamená nie a nie znamená áno, väčšina mladých Grékov má nagelované vlasy…). Všetko to boli veci, na ktoré sa najprv človek sťažoval, ale postupne sa pre nás stali tým, na čo budeme často spomínať.
Veľká väčšina spolužiakov a kamarátov hovorila, že Erasmus program je pre nich tou najlepšou skúsenosťou, a ja s nimi môžem iba súhlasiť.
Alexander Áč, 5. ročník, Environmentálna ekológia
Aristoteles University of Thesalloniki, Grécko
(akademický rok 2002/2003)
