Študijný pobyt Socrates/Erasmus
(Aristotle University of Thessaloniki, Thessaloniki, Grécko, termín: LS 2004/2005)
Predkladá:
Mgr. Lucia Kulíková, 5. ročník, odbor: Biológia
lucia_kulikova@yahoo.com
Bolo ako nebude
Je to naozaj veľmi zvláštny pocit sedieť na tom istom sedadle, v tom istom autobuse, na tej istej ceste, ceste doteraz už pre mňa známej krajiny, so známymi uličkami, obchodmi, školou, ľuďmi…. Hoci je tomu takmer rok, vynárajú sa silné pocity ako vtedy. Strach, očakávanie, zvedavosť, nedočkavosť, pochybnosti, celá spleť spomienok a pocitov. Cez okno spoznávam miesta, ktoré boli nové, cudzie. Spoznávam budovy a ich typickú architektúru, cestu, ktorá vedie na hlavnú autobusovú stanicu. Vtedy si na mňa, Evku a Natálku sadlo šťastie, ktoré sa nás celý čas držalo zubami nechtami. Až teraz s odstupom času si dokonale uvedomujem, aké veľké šťastie sme mali od samého začiatku. Češka Kamila, ktorá sa nám prihovorila na ceste do Thessaloník, nás rýchlo a bezpečne spolu s manželom odviezla autom priamo na internát. Dora, teta, čo nás ubytovala, nám dala kľúče od izby s výhľadom na more. Až neskôr sme pochopili, že to bola asi tá najlepšia izba, aká na internáte vôbec bola. Moje nadšenie bolo obrovské z prozaického dôvodu. Bolo to prvýkrát v mojom živote, čo som videla more, modré, slané more. Nočná prechádzka ma presvedčila o tom, že som, že odchádzam do teplých krajín. Naozaj bolo teplo a vlhko, aj keď bola len polovica februára. Musela som si splniť jedno predsavzatie, ktoré som si dala pred príchodom do tejto krajiny, a to, že sa musím na vlastnej koži presvedčiť, či je more naozaj slané. Schodíkmi som zišla trochu nižšie, aby som si mohla namočiť prst, no a čo som zistila? No fakt, bolo slané! Moje nadšenie však vytriezvelo ráno, keď sme do školy išli po nábreží. Keď som uvidela tú špinu, bola som si istá, že prinajmenšom schytím nejakú žltačku alebo aspoň parazita. V škole si vybaviť dokumenty bolo trochu obtiažne, ale nebolo to nič, čo by tri Slovenky nezvládli. Aj keď musím povedať, že som mala akýsi jazykový blok. Tým myslím, že som sa nevedela ozvať a sformulovať zmysluplnú vetu v anglickom jazyku. Prvú vetu, ktorú som zo seba vypustila, keď som kupovala mapu v stave hnevu potom, čo sme asi 30 minút blúdili v spleti ulíc a uličiek, ktoré sú mi dnes už známe a majú svoju históriu a spomienky. Cítila som sa ako malý červ na pokraji zašliapnutia veľkou Gréckou topánkou. Dokonca aj jedáleň bola obrovská s obrovskými porciami a obrovským výberom a jedlom, z ktorého vytekalo obrovské množstvo oleja keď som doň pichla vidličkou. Tento olej spôsobil to, že ja, grécke dievčatá a ženy boli obrovské (do šírky). Jedlo bolo pre mňa centrálnym a ústredným bodom dňa, na ktorý som sa tešila, o ktorom som snívala a ktorého som sa nevedela dočkať. Sedávali sme s obrovskou skupinou Slovákov za obrovským stolom, kde sme viedli debaty na obedoch, na večerách. Tam sme sa dozvedali veľa o živote v tejto krajine, o ľuďoch, o možnostiach a tak. Veľmi dlho nám trvalo, kým sa nám podarilo od gréckych profesorov vymámiť študijné materiály. Moja naivná predstava, že to zvládneme za jeden týždeň, stroskotala na ich lenivosti, na ktorú som nebola zvyknutá a ani psychicky pripravená. Do 11:00 bolo príliš skoro, o 13:00 bol zas obed a 14:00 bol čas na coffee break, 15:00 bola prestávka po coffee break, 16:00 v práci nebola ani noha. Asi tak.
Teraz, keď sa prechádzam po „parálii“, tak nábrežiu hovoria Gréci, cítim veľkú nostalgiu. Koľkokrát naše kroky smerovali práve sem, koľkokrát sme tadiaľto chodievali do a zo školy. Okolo Bielej veže, okolo sochy Alexandrosa, či ako sa vlastne volal, okolo kantíny, okolo týchto nemenných bodov sme sa prechádzali asi miliónkrát. A zakaždým sa niečo stalo, nejaká milá, ale aj nemilá príhoda, ktorých je nespočetne veľa. No veď blondína púta v Grécku asi pozornosť špeciálnych indivíduí, čo bolo dosť nepríjemné. Po jednom nepríjemnom konflikte s takým otravným človekom som v hneve povedala, že tamojší muži sú ako testosterónové bombičky, ktoré vybuchujú v momente, keď vidia ženu. V takýchto situáciách som vždy zabudla na môj jazykový blok a hneď som sa vedela v angličtine plynulo, bezchybne a jasne vyjadriť. Ku koncu pobytu, kedy začalo byť neznesiteľne horúco, nedalo sa spať, jedlo stálo v žalúdku, muchy lenivo lietali a grécke psy sa povaľovali všade, kde bolo aspoň kúsok tieňa, som zo sna povedala pamätnú vetu: „I am so tired these days!“. Na konci mája nám bolo podozrivé, že sa u nás stále kúri, radiátory boli brutálne horúce a ja som hynula nespavosťou. Ale Boh bol ku nám milostivý a zariadil, aby nejaký dobrý človek položil vedľa kontajnera ventilátor, ktorý som zbadala, keď sme sa vracali po večeri na internát. A nebol to len taký obyčajný ventilátor. Mal otočnú hlavicu a 5 rýchlostí, takže naše nadšenie bolo maximálne možne veľké. Zistili sme, že na ostatných izbách je kúrenie vypnuté, len u nás stále funguje. Ani teta Dora nechcela veriť, ale po dvoch týždňoch prosieb a vyhrážok sa to dalo do poriadku. Odvtedy, ak sa niečo stalo, niečo čo bolo zvláštne, vhodné do aktov X, sme zvykli hovoriť: „ Sme predsa v Grécku “, Grécko je krajina neobmedzených možností. Bolo mi tam naozaj dobre, tak dobre bolo ako nebude 
