 |
prof. RNDr. Robert Hončariv, CSc. * 31. 08. 1931
|
S hlbokým zármutkom sme prijali správu, že 5. decembra 2021 nás vo veku 90 rokov navždy opustil prof. RNDr. Robert Hončariv, CSc.
Profesor Hončariv zasvätil celý svoj život pôsobeniu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. V roku 1955 začal svoju profesionálnu kariéru v Botanickej záhrade SAV spolu s niekoľkými absolventmi Karlovej univerzity v Prahe. Jeho prvotný záujem o botanické disciplíny čoskoro vystriedal záujem o genetiku, ktorá sa po časoch odmlky začala prebúdzať a hľadať si svoje pevné miesto vo výskume a vzdelávaní. K tomuto zameraniu ho motivoval jeho učiteľ – prof. Karel Hrubý, ale aj výsledky Josepha Mullera, laureáta Nobelovej ceny, o genetických účinkoch žiarenia. V Botanickej záhrade SAV tak bolo vybudované prvé pracovisko v Československu so zdrojom žiarenia pre výskum jeho genetických účinkov na rastliny a živočíchy. Po vzniku Prírodovedeckej fakulty UPJŠ pokračoval vo svojom výskume na jej pôde a zaslúžil sa o inštitucionalizáciu genetiky. Výskumným zámerom bolo štúdium genetických účinkov žiarenia na rastlinné a živočíšne modely, predovšetkým na cytogenetickej úrovni. Začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia bol profesor Hončariv iniciátorom komplexného programu zameraného na výskum liečivých rastlín a prírodných látok pre farmaceutickú výrobu. Aj keď mal v tej dobe silný aplikačný charakter, stal sa základom pre nové smery výskumu liečivých rastlín a prírodných látok, ktoré vyústili začiatkom osemdesiatych rokov do vybudovania nového smeru rastlinných biotechnológií na báze génových manipulácií. Profesor Hončariv bol aj zakladateľom genetického vzdelávania, ktoré sa po rokoch stagnácie mohlo začať rozvíjať až po roku 1960. Popri cytogenetickom štúdiu sa venoval aj matematickému modelovaniu genetických procesov. Je autorom niekoľkých populárno-vedeckých publikácií a na sklonku svojej kariéry zameral svoju tvorivú činnosť na pomoc nevidiacim a slabozrakým.
Profesor Hončariv bol veľmi dobrým, priateľským a otvoreným človekom s veľkým srdcom. Robil všetko preto, aby umožnil mladým sa rozvíjať a tešil sa z ich úspechov. So záujmom si vypočul ich problémy a starosti a snažil sa pomôcť dobrou radou alebo skutkom. Vždy si našiel čas na neformálne debaty, podporoval zaujímavé myšlienky a vedel pozitívne motivovať a hľadať východisko aj zo zdanlivo neriešiteľných situácií.
A takto si na neho spomína z čias študentských docentka genetiky Katarína Bruňáková:
Často, keď kráčam po chodbe okolo jeho bývalej pracovne si naňho pomyslím, len tak „nevdojak“. V nej ešte donedávna bol na dverách ceruzkou písaný „rozvrh hodín“, teda časy, kedy sme mali s profesorom dohodnuté stretnutia kvôli štatistickým analýzam pre naše diplomové práce. Veru, bolo to dávno a pán profesor sa mi spája predovšetkým s príjemnými študentskými časmi. Bol svojský, ale mali sme ho radi pre jeho vedomosti, jeho vzťah k nám. Bol vždy ochotný poradiť nám, pomôcť a to bez rozdielu, každému kto o to stál. Pristupoval k nám vždy s pokojom a pochopením, bral nás ako seberovných partnerov. Mal potrebný nadhľad, malichernosťami sa nezaoberal. Keď sme sa stretávali na chodbách BZ, musela som sa vždy poponáhľať s pozdravom, aby ma nepredbehol. Bol k nám, študentkám, veľmi úctivý čo bolo aj v tej dobe výnimočné.
Som mu veľmi vďačná.
Nech odpočíva v pokoji.
