Ústav teórie práva Gustava Radbrucha
V septembri 2016 bola Katedra teórie štátu a práva transformovaná na Ústav teórie práva Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach – Právnickej fakulty, ktorý nesie meno Gustava Radbrucha. Tento mysliteľ patrí medzi najvýznamnejších právnych vedcov 20. storočia.
Prof. Dr. Gustav Radbruch
narodený 1878 v Lübecku – 1949 v Heidelbergu
Gustav Radbruch pochádza z Lübecku. Študuje právo v Mníchove, Lipsku a v Berlíne a popri ňom najmä filozofiu. Je žiakom reformátora nemeckého trestného práva Franza von Liszta. Filozoficky patrí k novokantovskému prúdu a je ovplyvnený Wilhelmom Windelbandom a Heinrichom Rickertom. Neskôr ho profilujú práce Emila Laska, predstaviteľa teórie hodnôt. Radbruch pôsobí ako profesor trestného práva a filozofie práva (Strafrecht und Rechtsphilosophie) na univerzitách v Kráľovci, Kieli a Heidelbergu. V rokoch 1921-1922 je ríšskym ministrom spravodlivosti. S jeho menom je spätý aj Všeobecný nemecký trestný zákonník (1923).
V máji 1933 je prepustený z pedagogického procesu, pretože „celá jeho osobnosť a doterajšia politická činnosť“ nezaručujú, že „bude úprimne vystupovať v mene národného štátu.“
Po skončení druhej svetovej vojny sa znovu ako profesor vracia na Právnickú fakultu Univerzity v Heidelbergu, stáva sa jej dekanom a zapája sa do organizácie právnického vzdelávania.
Dielo Gustava Radbrucha zahŕňa práce ako z oblasti filozofie práva a metodológie, tak aj z trestného práva. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria Základy filozofie práva (Grundzüge der Rechtsphilosophie, 1914), vydané neskôr pod názvom Filozofia práva (Rechtsphilosophie, 1932). Po druhej svetovej vojne táto práca vychádza pod titulom Prípravka filozofie práva (Vorschule der Rechtsphilosophie, 1947). Nadčasovú aktuálnosť má Radbruchovo dielko Päť minút právnej filozofie (Fünf Minuten Rechtsphilosophie, 1945). Gustav Radbruch zomiera 25. novembra 1949 vo veku 71 rokov.
Podľa Radbrucha filozofia práva v podobe skúmania hodnoty práva môže mať iba jeden problém, ktorým je účel práva Nijakú otázku nemožno nazvať filozoficko-právnou otázkou, pokiaľ sa nevyrieši tento základný problém. Ak postupne hovorí o troch základných problémoch filozofie práva, o pojme, účele a platnosti práva, treba ďalšie dva problémy považovať len za dve odvodené stránky ústredného problému.
Viacerí Radbruchovi životopisci konštatujú, že tento filozof práva je v ranom období právnym pozitivistom a v neskoršom veku sa prikláňa k prirodzenému právu. Tento fakt dokumentujú okrem iného dve odlišné Radbruchove definície pojmu práva, ktoré pochádzajú z rôznych období. Podľa jednej z nich právo je skutočnosť, ktorej zmyslom je slúžiť spravodlivosti (Filozofia práva, s. 123), zatiaľ čo z druhej vyplýva, že právo je súhrn všeobecných príkazov ľudského spolužitia (Prípravka filozofie práva, s. 34).
Podľa Gustava Radbrucha hodnotovým meradlom pozitívneho práva a cieľom zákonodarcu je spravodlivosť. Je však potrebné rozlišovať:
- spravodlivosť ako cnosť, teda osobnú vlastnosť (napríklad spravodlivý sudca), subjektívnu spravodlivosť a spravodlivosť ako vlastnosť vzťahu medzi ľuďmi (napríklad spravodlivá cena), objektívnu spravodlivosť; subjektívna spravodlivosť je zmýšľanie, ktoré smeruje k uskutočneniu objektívnej spravodlivosti;
- spravodlivosť podľa kritérií pozitívneho práva – právnosť (Rechtlichkeit) – a spravodlivosť ako pred- i nadzákonnú ideu práva – spravodlivosť v užšom zmysle (Gerechtigkeit im engeren Sinn). Prvá je spravodlivosťou sudcu, druhá spravodlivosťou zákonodarcu (Prípravka filozofie práva, s. 24).
Radbruch v raných prácach vyzdvihuje (preceňuje?) hodnotu právnej istoty a tým aj pozitivistickú stránku práva. Neskôr, keď je svedkom pádu právneho pozitivizmu a jeho diskreditácie v nacistickom práve, nemusí meniť podstatu svojich predchádzajúcich myšlienok, iba ich akcenty. Radbruchovo učenie o neplatnosti bezprávia vo forme zákona (zákonného nepráva) a o nadzákonnom práve, ktoré ho nahrádza, je len dôsledkom jeho skoršie vymedzeného pojmu právo. Len kladie väčší dôraz na materiálnu spravodlivosť ako na právnu istotu.
Po skúsenostiach s národným socializmom Gustav Radbruch dospieva k názoru, že existujú právne princípy, ktoré sú silnejšie ako každé pozitívne právo, takže zákon, ktorý je s nimi v rozpore, je neplatný. Radbruch nazýva tieto princípy prirodzené právo alebo rozumné právo. Uvedené stanovisko je všeobecne známe aj ako Radbruchova formula: „Ak nespravodlivosť pozitívneho práva dosiahne takú mieru, že právna istota zaručená pozitívnym právom už voči tejto nespravodlivosti nijakú váhu, v takom prípade musí nespravodlivé právo ustúpiť spravodlivosti.“ (Prípravka filozofie práva, s. 39).
Ústav sa z hľadiska predmetov, resp. ich hlavných súčastí zameriava hlavne na
* všeobecnú štátovedu (ťažiskovo na teóriu demokracie a právny štát),
* teóriu práva v prvom a druhom bakalárskeho štúdia a treťom semestri magisterského štúdia,
* základné práva a slobody, právne princípy (ľudská dôstojnosť),
* teóriu právnej argumentácie,
* pramene práva,
* právnu etiku,
* rétoriku pre právnikov,
* právnu komparatistiku a veľké právne systémy,
* Jurisprudence v anglickom jazyku (aj pre zahraničných študentov),
* právne myslenie 19. a 20. storočia,
* právnu terminológiu (čítanie a rozbor právnych textov),
* základy metodológie a metodiky vedeckej práce (v doktorandskom štúdiu).
Vedecká práca členov Ústavu je orientovaná podobne, doteraz riešené projekty sa venovali interakcii právnych kultúr, otázkam právneho štátu, ústave a ústavným zákonom.
