Vážené kolegyne a kolegovia,
milí študenti.
Všetci sme vážne znepokojení nad dianím v krajine nášho bezprostredného suseda. Vedenie Lekárskej fakulty UPJŠ ostro odsudzuje svojvoľný vojenský akt Ruska na území Ukrajiny a vyjadruje jednoznačnú podporu nezávislej Ukrajine a solidaritu s ukrajinským ľudom.
Dnes nastal čierny deň v novodobej európskej histórii. Dejiny ľudstva sú, žiaľ, dejinami vojen. Generácia našich študentov, rovnako ako tá naša, mala tú výsadu a blaho nezažiť vojnový konflikt. Vojnu poznáme iba z hodín dejepisu a z rozprávania našich rodičov, starých rodičov či dokonca prarodičov, pretože od konca druhej svetovej vojny prešlo už takmer trištvrte storočia.
Tí skôr narodení si ešte pamätajú časy studenej vojny a totality, alebo príchod spojeneckých vojsk na naše územie v roku 1968. Pre mladšie ročníky sú to už len historické udalosti, rovnako ako revolučný rok 1989, ktorý zmenil naše smerovanie. Už vyše tri desaťročia žijeme v období hojnosti a moderných výdobytkov – všetci sa môžu vzdelávať, každý smie slobodne cestovať, obchody sú plné tovaru a vo vrecku nám zvonia nové smartfóny, ktorými sme, alebo aspoň môžeme byť v kontakte prakticky s celým svetom.
Varovania o možnom vojenskom konflikte zo strany Ruska na území Ukrajiny prichádzali už dlhšie, no mnohí im neprikladali takú váhu, akú si reálne zaslúžili. Kto z nás si vedel predstaviť, že sa zobudíme do rána, keď hlavným mestom zvrchovaného susedného štátu, ani nie tisíc kilometrov od nás, rovnako ako ďalšími mestami naprieč celou krajinou, otrasú výbuchy smerujúce na vojenské ciele, kritickú infraštruktúru, ale aj civilné objekty?
Agresia Ruska voči Ukrajine predstavuje najväčší útok jednej krajiny voči druhej od druhej svetovej vojny a nemôže nás nechať ľahostajnými. Nielen preto, že sa vojnový konflikt rozhorel len niekoľko kilometrov za hranicami Slovenska a nielen preto, že útočí jeden slovanský národ na druhý. Ide o ďalšie smerovanie východnej Európy a možno celej Európy. Ide o našu budúcnosť.
Vážení členovia akademickej obce, milí kolegovia a študenti.
Hovorí sa, že najväčší problém je ten, ktorý práve riešite. Pred niekoľkými mesiacmi to bolo pre nás všetkých hlavne zvládanie pandémie koronavírusu. V posledných týždňoch sme sa venovali predovšetkým novele vysokoškolského zákona a tento problém nás stále veľmi trápi. V týchto dňoch naše myšlienky spútavajú otázky, aký bude vývoj vojnového konfliktu, ako zakročí Európa a či sa agresor zastaví na hranici našich susedov. Nevieme, do akých ďalších rán sa zobudíme a ako sa zmenia naše vlastné životy.
Aj keď je ťažké ostať pokojný, našou prioritnou úlohou je v tejto chvíli poskytovať vedomosti a vzdelanie budúcim lekárom a ďalším kategóriám zdravotníkov, ktorých význam je neoceniteľný aj v mierových časoch, tobôž v takýchto pohnutých, ktoré sú spojené so stratami aj na nevinných ľudských životoch.
Chcem Vás preto všetkých požiadať, aby ste si naďalej svedomito plnili svoje povinnosti pedagógov a študentov pri príprave novej generácie lekárov, sestier, fyzioterapeutov a verejných zdravotníkov, keďže tlak na potrebu týchto vysoko humánnych povolaní sa môže aj na našej strane v okamihu zvýšiť, napríklad nutnosťou pomoci našim bezprostredným susedom. Prosím, buďte pripravení pomôcť, tam, kde je to treba. Či už ako profesionáli, alebo ako študenti medicíny a ďalších zdravotníckych odborov, prípadne ako kolegovia a spolužiaci, pretože aj na našej fakulte študujú viacerí študenti z Ukrajiny. Pravdepodobne budú potrebovať našu pomoc – a nielen oni.
Dovolím záverom citovať spisovateľa, novinára a vojnového korešpondenta Christophera Hedgesa: „Nádej má svoju cenu. Nádej nie je pohodlná ani ľahká. Nádej si vyžaduje osobné riziko. Nie je iba o správnom prístupe a nie je o pokoji. Nádej je čin a znamená niečo robiť.“
Preto prosím, v tejto chvíli ďalej riadne vyučujme, či učme sa.
A pokiaľ by nastal čas urobiť niečo viac, urobme to!
Váš Daniel Pella
