História

Fyzika nízkych teplôt má na UPJŠ v Košiciach viac než päťdesiatročnú tradíciu. S myšlienkou založiť nový výskumný smer na Slovensku prišiel v roku 1965 prof. Vladimír Hajko. Realizátormi tohto nápadu boli prof. Štefan Jánoš, v súčasnosti emeritný profesor na univerzite v Berne, ktorý prišiel do Košíc začiatkom augusta 1967,ako mladý absolvent ČVUT v Prahe, a spolu s inžiniermi Alfrédom Gréserom, Ladislavom Kováčom a Radomírom Mlýnkom začali budovať základy nízkoteplotnej infraštruktúry a uskutočňovať prvé nízkoteplotné experimenty na Katedre experimentálnej fyziky Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach. V roku 1968, konkrétne 30 novembra sa na tejto katedre skvapalnilo prvé hélium na Prírodovedeckej fakulte a týmto dňom sa začali písať dejiny nízkoteplotnej fyziky v Košiciach. Na jar roku 1969 do Laboratória fyziky nízkych teplôt prišiel ako vedecká pomocná sila A. Feher (jeden zo súčasných lídrov tímu), ktorý sa stal prvým diplomantom prof. Š. Jánoša. Prvé experimentálne práce boli venované štúdiu elektrickej a tepelnej vodivosti železa, grafitu, kovov vzácnych zemín a taktiež ich tenkých vrstiev. Časť týchto výsledkov vyústila do rigoróznej (výsledky tepelnej vodivosti železa a grafitu) a kandidátskej (pozorovanie magnónového príspevku v tepelnej vodivosti ľahkých vzácnych kovov) práce A. Fehera. Začiatkom osemdesiatych rokov Š. Jánoš odchádza na ÚEF SAV, kde zakladá Oddelenie fyziky nízkych teplôt a vedenie tímu na PF UPJŠ preberá A. Feher a zároveň sa rozbieha spoločný projekt konštrukcie zariadenia na získavanie submilikelvinových teplôt metódou jadrovej adiabatickej demagnetizácie. V roku 1988 bola pod vedením A. Fehera (J. Nyéki, P. Skyba, E. Gažo, V. Makroczyová) získaná najnižšia teplota vo vtedajšom Československu (0,00175 K) a rozbehol sa výskum magnetických vlastností supratekutého hélia-3, ktorý vyústil do unikátnych výsledkov, ktoré boli publikované v najprestížnejších časopisoch a prezentované formou pozvanej prednášky na International Conference on Low Tempetrature Physics v roku 1993. Zároveň postupne vzniká nový smer výskumu termodynamických a transportných nízkorozmerných magnetických systémov a postupne sa kreuje tím QMAGNA. Spočiatku sa tím formoval z radov skončených absolventov ašpirantského štúdia. Prvý absolvent tohto štúdia, ktorý ostal v skupine bol M. Orendáč ktorý prišiel do Košíc ako absolvent FJFI ČVUT v Prahe a priniesol do nášho tímu svoje skúsenosti z oblasti vysokofrekvenčnej elektroniky. Veľmi rýchlo sa vypracoval na vynikajúceho fyzika s úžasným citom pre experimentálnu prácu v medzinárodnom prostredí. Prof. M. Orendáč je jedným z lídrov tímu, nositeľom nových fyzikálnych nápadov a postupne preberá vedúce postavenie v tíme. V roku 1999 obhájila kandidátsku dizertačnú prácu ďalšia ašpirantka A. Orendáčová, ktorá sa rozhodla pokračovať vo vedeckej a pedagogickej práci na fakulte. Dnes je doc. A. Orendáčová, DrSc. hlavným vedeckým „ideológom“ tímu a tvorcom nových myšlienok a nápadov. Vo svojej výskumnej činnosti je nesmierne cieľavedomá, a dôsledná a vynikajúco prepája teóriu a experiment. Práve aj vďaka manželom Orendáčovcom sa tímu podarilo v polovici deväťdesiatych rokov presadiť sa do najprestížnejších vedeckých časopisov. Neskôr jadro tímu zameraného na výskum nízkorozmerného magnetizmu doplnil ďalší doktorand E. Čižmár, ktorý absolvoval dva dlhodobé postdoktorandské pobyty na univerzite v Gainesville (Florida, USA) a v Drážďanskom laboratóriu vysokých magnetických polí. Po návrate do tímu priniesol cenné medzinárodné kontakty, skúsenosti s výskumom v špičkových zahraničných tímoch a novú metodiku elektrónovej paramagnetickej rezonancie, ktorú postupne implementoval aj na našom pracovisku. Začiatkom 21. storočia sa jednou z hlavných priorít výskumu stali nanovedy a nanotechnológie, preto aj tím QMAGNA sa postupne začal orientovať na tento výskum. Podarilo sa získať dvoch repatriantov, ktorí absolvovali doktorandské štúdium na prestížnych zahraničných univerzitách a pôsobili v zahraničí. Boli to Dr. V. Komanický, ktorý získal titul PhD. na Kalifornskej univerzite v Davise a absolvoval postdoktorandský pobyt v Argonskom národnom laboratóriu, a Dr. T. Samuely, absolvent doktorandského štúdia na univerzite v Bazileji (Švajčiarsko) a postdoktorand na Katolíckej univerzite v Leuvene (Belgicko). Dr. V. Komanický postupne vybudoval nanotechnologické laboratóriá a v tíme sa venuje fyzike a chémii povrchu a Dr. T. Samuely implementoval metódy štúdiá materiálov v ultravysokom vákuu a venuje sa magnetickým aspektom nanosupravodivosti. V ostatnom čase tím doplnili dvaja bývalí doktorandi doc. A. Orendáčovej a postdoktorandi na Karlovej univerzite v Prahe, a to RNDr. R. Tarasenko a RNDr. V. Tkáč.