Pavol Jozef Šafárik (13. máj 1795, Kobeliarovo – 26. jún 1861, Praha)
V zmysle vládneho nariadenia č. 69/1959 Zb. dostala nová košická univerzita meno podľa Pavla Jozefa Šafárika, významného historika, etnografa a slavistu, rodáka z neďalekého Kobeliarova.
Šafárik pochádzal z evanjelickej učiteľskej rodiny. Podarilo sa mu získať kvalitné vzdelanie – na evanjelickom lýceu v Kežmarku a potom na univerzite v Jene. Počas svojho života pracoval niekoľko rokov ako riaditeľ srbského pravoslávneho gymnázia v Novom Sade. Významnejšie však bolo jeho pôsobenie v Prahe, kde sa usadil v roku 1833. Tu sa vypracoval na jednu z vedúcich osobností vedeckého života. Stal sa priekopníkom slavistiky a významnou postavou českého i slovenského národného obrodenia. Venoval sa tiež literárnej tvorbe.
Vo svojom vedeckom výskume sa Šafárik primárne zameral na najstaršie dejiny slovanských národov. Okrem iného je autorom dvoch monumentálnych prác – Slovanských starožitností (1837) a Slovanského národopisu (1842), ktoré zásadným spôsobom rozšírili poznanie o pôvode a dejinách Slovanov. V Slovanských starožitnostiach sa Šafárikovi podarilo vôbec prvýkrát na vedeckej báze pomocou kritickej analýzy obrovského množstva písomných prameňov rôznej proveniencie dokázať, že Slovania sú podobne ako Gréci, Rimania, Kelti či Germáni pôvodní a rovnocenní obyvatelia európskeho kontinentu. Slovanský národopis ponúkal zasvätený prehľad o súdobom slovanskom svete, o jeho geografickom rozdelení a jazykovej situácii.
Šafárikove práce zaznamenali nebývalý vedecký ohlas. Výrazným spôsobom prispeli nielen k etablovaniu slavistiky, ale aj k politickej emancipácii slovanských národov, pretože sa vďaka nim podarilo dať dovtedy zahmlenej a romantickej myšlienke slovanskej vzájomnosti vedecký základ. Oprávnene sa vďaka nim stal akceptovanou vedeckou autoritou nielen v slovanskom prostredí.
