Ročník, študijný program: 2. roč. Bc., Rodové štúdia a kultúra
Trvanie mobility: LS 2019/20
Prijímajúca inštitúcia: Jagiellonian University
Krajina: Poľsko
Erasmus mobilitu som riešila na poslednú chvíľu, keďže stále som mala tú možnosť a príliš málo študentov sa na ňu hlásilo. V novembri 2019 mi bola Erasmus stáž na Jagelovskej univerzite v Krakove v Poľsku schválená, kde som podľa plánov mala študovať od februára do konca júna 2020 a do začiatku januára 2020 som na ňu skoro vôbec nepomyslela.
Postupne mi v mailovej schránke začali pribúdať maily a mobilita vyzerala byť čím ďalej tým reálnejšia. Hľadanie ubytovania dalo každému, kto išiel do Krakova zabrať a takisto s tým pribudlo aj poučenie do života. Ak idete na mobilitu v druhej polovici školského roka, miesto na internáte nájdete ťažko. Väčšina z nich je preplnená a nezostane vám nič iné, ako si nájsť izbu v zdieľanom byte. Keďže Krakov je študentské mesto a mesto erasmákov, majitelia ubytovaní to patrične využívajú a za posledné roky ceny stúpli dvojnásobne, teda ak sa bavíme o decentnom ubytovaní a nie kumbáli s pričňou, kde nepreniká denné svetlo.
Ak by som v budúcnosti riešila znovu mobilitu, určite by som si zvolila cestu: prenajatie izby cez airbnb na cca 2 týždne, pridala sa do domácich FB skupín a dohodla by som si obhliadky bytov a vyspatá, bez všetkej batožiny, by som si ich v kľude pozrela. Nikdy nepodpisujte zmluvu nevyspatí, unavení, po 5tich hodinách cesty. Myslíte si, že to tak nie je, ale s veľkou pravdepodobnosťou vám v nej niečo ujde. Taktiež ak človek ide na Erasmus, podpisuje zmluvu na dobu určitú a v prípade odstúpenia od zmluvy veľmi na výber nemá. Buď musíte platiť až do konca svojho pobytu nájom, alebo ak máte zhovievavého majiteľa, tak vám možno odpustí jeden mesiac.
Do Krakova som pricestovala už začiatkom februára s tým, že si dám dokopy ubytovanie, rozvrh, spoznám ľudí a mesto. Avšak moje predstavy sa nestretli s realitou. Na študijnom oddelení mi oznámili, že rozvrh si budem môcť začať skladať až prvý týždeň výučby (začiatok semestra bol až koncom februára), čo je skvelé, avšak domovská univerzita zvyčajne potrebuje mať informácie ohľadom rozvrhu ešte pred mobilitou.
Všetci ostatní erasmáci, ktorých som spoznala, už mali prvotné stretnutia v rámci svojich katedier za sebou a mňa sa už chytala nervozita, keď sa ma pýtali: “Ako je to možné, že ste nemali ešte stretnutie? Si si istá, že si ho náhodou nezmeškala?” Bolo mi to divné, veď za štyri dni malo začať vyučovanie a nikto nič. V piatok poobede (tri dni pred začatím vyučovania) mi prišlo oznámenie o stretnutí. Dva dni pred začatím vyučovania (v sobotu o 10.00) bola zvolaná schôdza pre Erasmus študentov, ktorí spadali pod Inštitút anglických štúdií (Institute of English Studies) a bolo nám vysvetlené, ako máme postupovať ďalej. Prvá krutá vec bola, že sme museli v sobotu o desiatej ráno prísť do školy. V sobotu. Predpokladám, že okrem mňa veľká väčšina sa zúčastnila Erasmus spoznávacieho týždňa, nevynechala piatkovú poznávaciu party a nezažila nepríjemné ranné vstávanie.
Prejdeme teda na prvý týždeň výučby. V rámci schôdze nám bolo povedané, že väčšina rozvrhov, ktoré sme si vyskladali, je nepoužiteľných a rozvrh si máme vytvoriť za pochodu. Takže kto na Erasme bol, vie, že to znamená xy hodín scrollovania a hľadania kompatibilných predmetov a stres, že si neviete nájsť správny predmet. V rámci Inštitútu Anglických štúdií, to bola ešte o to väčšia sranda, že každý z nás bol povinný napísať potenciálnemu vyučujúcemu, poprosiť ho, či je možné sa zúčastniť jeho/jej hodiny a ak nám ½ z nich odpísala, tak sme boli radi. Nasledovne v rámci prvého týždňa sme museli obehať profesorov s veľmi špeciálnym papierom, na ktorý si zbierate podpisy profesorov (Erasmácky pokemon go), veríte, že vás nevyhodia z hodiny a potom následne odnesiete papier na študijné oddelenie.
Potom nasledoval prvý marcový týždeň, správy o korone sa pomaličky šírili svetom. Stále som naivne verila, že môj Erasmus touto situáciou nebude nijako výrazne ovplyvnený, výlet do Škótska s kamarátkami mi vyjde (plánovali sme letieť piatok 13-teho) a všetko bude fajn.
Z UPJŠ som dostala prvé telefonáty, či je všetko v poriadku. Nám študentom bolo dobre, normálna výučba bola zrušená a neostávalo nám nič len čakať, ako sa situácia vyvinie. Avšak začínajú sa zatvárať hranice. Medzinárodná doprava padla. Medzi študentmi sa začala šíriť panika a väčšina zutekala domov. Ja som plánovala ostať, veď Košice sú 4-5 hodín autom z Krakova a vyzeralo to, že to nejako zvládneme.
So spolubývajúcim a kamošom od vedľa, sme si začali robiť zásoby, pribúdali telefonáty zo školy, ktorá sa uisťovala, či sme v poriadku.
Avšak panika sa stupňovala, študenti utekali domov, ako len vedeli. Po ďalšom telefonáte zo školy, som si už nebola taká istá, že ostanem a obrátila som sa na Ambasádu Slovenskej republiky vo Varšave. Dozvedela som sa, že žiaden vládny špeciál sa do Poľska nechystá (naivne som verila, že to bude jednoduché) a bolo mi odporučené ísť domov, keďže nikto nevedel, ako sa situácia vyvinie.
Po xy telefonátoch, kamarát a spolužiak z Krakova mi pomohol nájsť spoje, s ktorými som sa mala dostať po hranicu. Bleskurýchle som sa zbalila, pospala si pol hodinku, rozlúčila som sa so spolubývajúcim, ktorý sa rozhodol ostať a o 1.30 ráno som sa vybrala na autobusovú stanicu aj s kuframi. Tromi autobusmi sa mi podarilo dostať po jeden z dvoch otvorených hraničných priechodov (Barvinek). Úprimne, takýto útek z Poľska som naozaj nečakala a o siedmej ráno som dorazila na hranicu. Poľskí policajti odo mňa utekali a slovenskí sa na mňa pozerali ako na zjavenie. Tiež nečakali, že o siedmej ráno uvidia mladú dvadsiatku ako bude ťahať veľké kufre po tráve smerom k hranici. “Slečna kam idete?” “Domov.”
Nakoniec všetko dobre dopadlo, moja strastiplná cesta domov mohla byť stokrát horšia a ja som rada, že to takto nakoniec vyšlo.
Prvý týždeň karantény sa niesol v neistote. Nevedela som, či budem môcť pokračovať v Erasme, či budem musieť vrátiť schválený grant a čo urobím s ubytovaním. Pokračovanie v mobilite mi bolo schválené, z čoho som sa veľmi tešila a za čo som veľmi vďačná. Avšak spomínané ubytovanie ma mátalo ešte dlhú dobu, zmluva bola na dobu určitú. Našťastie, ako jedna z mála, som bola s mojim landlordom za dobre a odpustil mi mesiac jún v rámci zmluvy. Avšak nezabudol mi pripočítať všetky ďalšie “porušenia” – náhly odchod, neuprataný špinavý byt (podotýkam moju izbu som pred odchodom vyluxovala) a pod., ale okej. Naťahovanie sa cez maily a telefonáty mi za to nestálo.
Moje odporúčanie všetkým študentom, ktorí zvažujú Erasmus. Ak máte túto možnosť, choďte. Zážitkov budete mať kopec, aj keď náhodou vypukne vo svete pandémia (dúfajme, že ďalšia tak skoro nebude). Ubytovanie si hľadajte v predstihu, ak sa nedostanete na internát alebo si nenájdete nič za dobrú cenu, prenajmite si airbnb na 2 týždne na začiatku mobility a choďte sa pozrieť osobne. Zmluvy čítajte pozorne a opýtajte sa, či máte možnosť odstúpiť od zmluvy v prípade, že vypukne ďalšia pandémia alebo sa stane niečo iné, čo vás prinúti z krajiny odísť. Ak toto zvládnete a budete mať už vyskladaný rozvrh, užívajte si mesto, nových ľudí a iný spôsob výučby.
A nezabudnite, aj so všetkými papierovačkami, Erasmus bude stáť za to.
