Pred sedemdesiatimi piatimi rokmi – 29. júla 1946 o 16.00 hod. – začala svoje rokovanie menej známa, ale pre Slovensko rovnako dôležitá parížska mierová konferencia ako tá, ktorá sa v Paríži a na jeho predmestiach odohrala v rokoch 1919 – 1920 a ktorej výsledkom bola Trianonská mierová zmluva. Prvá konferencia ukončovala prvú svetovú vojnu (1914 – 1918), druhá recidívu svetového konfliktu z rokov 1939 – 1945.
Skutočnosť, že konferencia z roku 1946 je na Slovensku prakticky neznáma, je o to zarážajúcejšia, že jednou z najdôležitejších sporných otázok sa stala otázka kontinuity „trianonskej“ hranice medzi Maďarskom a Slovenskom (Československom). Napriek porážke v druhej svetovej vojne Budapešť prejavovala neutíchajúci apetít revidovať Trianonskú mierovú zmluvu, teda konkrétne obhájiť aspoň niektoré územné zisky na úkor Slovenska, ktoré jej prisúdila prvá viedenská arbitráž v réžii nacistického Nemecka a fašistického Talianska na jeseň 1938 (znamenala o. i. pripojenie Žitného ostrova a Košíc k Horthyho Maďarsku). Mierové zmluvy podpisované 15. februára 1947 (medzi nimi aj zmluva s Maďarskom), teda výsledok konferencie, dosiaľ predstavujú právny základ územnej celistvosti štátov ako Slovensko.
Prof. PaedDr. Štefan Šutaj, DrSc., vedúci oddelenia pre výskum dejín strednej a juhovýchodnej Európy Katedry histórie Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach a najvýznamnejší slovenský odborník na túto udalosť, vysvetľuje, že po prevzatí moci komunistami v Československu (ČSR) a Maďarsku a po presadení sa Sovietskeho zväzu (ZSSR) ako hegemóna strednej Európy boli práce historikov na túto tému vlastne nežiadúce a oficiálna politika ich pasivitu vítala. Ako iný problém zdôrazňuje dostupnosť a poznanie zdrojov, svoju úlohu zohrali aj jazykové obmedzenia.
Čo sa stalo 29. júla 1946?
Na jednej strane stálo 21 víťazných mocností – veľmoci USA, Veľká Británia, ZSSR, Francúzsko a Čína, ďalej pestrá zmes štátov celého sveta, z Európy popri ČSR aj Belgicko, Holandsko, Bielorusko, Ukrajina, Juhoslávia, Grécko, Poľsko a Nórsko.
Na opačnej strane päť porazených štátov – Maďarsko, Bulharsko, Fínsko, Taliansko a Rumunsko.
Počet delegátov maďarskej mierovej komisie sa s miernymi zmenami pohyboval okolo čísla 25, podporoval ich tucet expertov, k nim sa pridali novinári. Delegáciu viedol minister zahraničných vecí János Gyöngösi, ubytovala sa v hoteli Claridge na Champs Elysées.
Konferencia rokovala v budove Senátu francúzskeho parlamentu, teda v Luxemburskom paláci. Predstavitelia porazených štátov sa však na jej slávnostnom otvorení v Salle Clemenceau nemohli zúčastniť.
Symbolom mierovej konferencie bola zemeguľa s mierovou holubicou a prstencom s nápisom „Conférence de Paris 1946“.
Československá delegácia – so 49 členmi patrila k najpočetnejším – bývala spolu s Juhoslovanmi a Sovietmi v hoteli Plaza-Athénée na Avenue Montaigne. Jej členmi boli – popri vedúcom, ministrovi zahraničných vecí Janovi Masarykovi – ako zástupca jeho námestník Vladimír Clementis a ďalej viacerí Slováci: poslanec Fedor Hodža, diplomat a spisovateľ Ivan Horváth, vyslanec Juraj Slávik; z Čechov (komunistami neskôr popravený) generál Heliodor Píka, bývalý čs. vyslanec v Belehrade Josef Korbel (otec neskoršej ministerky zahraničných vecí USA Madeleine Albrightovej) či Milada Horáková.
Pre Čechoslovákov sa konferencia začala „naostro“ 2. novembra 1946, keď na nej po prvý raz dostal slovo Jan Masaryk…
Zdroje:
FB Slovenského veľvyslanectva vo Francúzsku/Ambassade de Slovaquie en France (https://www.facebook.com/SlovakEmbassyFrance/?ref=page_internal)
Štefan Šutaj: Parížska konferencia 1946 a mierová zmluva s Maďarskom. Prešov: Universum 2014 (http://www.svusav.sk/data/uploads/publikacie/2015-sutaj-parizska-konferencia-1946.pdf).
Ignác Romsics: Parížska mierová zmluva z roku 1947. Bratislava: Kalligram 2008.
Pohľad na Luxemburský palác (Palais du Luxembourg) v Paríži, hlavné dejisko konferencie – pohľadnica s príležitostnou pečiatkou:
